|
František MECHURA |
||
Úvod O MNE
Prečo vznikla táto stránka
 |
František MECHURA | |
|
Predslov Jožo Ráž na otázku : „Viete vždy, kde je sever?“, odpovedal : „Nikto nevie, kde je sever, ale smerujem od bolesti, komu môžem, pomôžem, a komu nemôžem, tomu sa snažím nezavadzať. A iróniu a vtip milujem, ale na to sa nedá pripraviť. Musíte zaťať zuby a robiť to, čo si myslíte a dúfať, že to ľudia pochopia. A keď nepochopia, nič sa nedá robiť.“ (Zdroj:pravda.sk) Musím len súhlasiť a povedať, že práve táto nejednoznačnosť a nepochopiteľnosť tohoto absurdného sveta ma primäla k napísaniu tejto knižky. Na niektoré problémy tohoto sveta som sa v nej pokusil poukázať vtipom ale aj iróniou. To je totiž jediný spôsob ako písať o tomto svete a neskončiť v blázninci, alebo dokonca samovraždou, ako môj obľúbený spisovateľ Stefan Zweig, ktorému týmto spôsobom zároveň preukazujem hold . Kniha ako taká ma už od malička fascinovala. Totiž možnosť zdieľať svoje vlastné myšlienky s tisíckami a možno aj s miliónmi ľudí je tak úžasná vec, že to povyšuje silu slova na možno rovnocenného partnera sile zbraní a sile násilia. Mať možnosť sa takto postaviť proti násiliu a bezpráviu je úžasná vec, ktorá ma dodnes na knihe fascinuje. Ak je spojená so slobodou myslenia a vyjadrovania sa,tak je to všetko ešte silnejšie, ešte fascinujúcejšie. Ja by som chcel byť tiež pri tom, pretože mám ten pocit, že dokážem tomuto svetu niečo povedať, poslať nejaké to moje posolstvo. Nezabudnime na známe Orwelovo: „ Slová sú zbrane !“. Čitateľ si musí uvedomiť, že nie o všetkom na svete sa dá písať (pravda). Je na to mnoho dôvodov, často samotní autori nemajú dostatočnú odvahu a to isté platí aj o vydavateľoch. Proste existujú v tomto svete tzv. „No go“ zóny. Úlohou spisovateľov a umelcov by preto malo byť aspoň sem tam zavítať do takejto „No go“ zóny. Mali by našej spoločnosti nastavovať zrkadlo, niekedy aj krivé, ak si to okolnosti vyžadujú. Pritom netreba byť hrdinami, netreba sa na protest proti tomuto svetu nebodaj upáliť, ako to urobil jeden šialenec pred mnohými rokmi v Prahe na protest proti „niečomu“. Dnes by to ako zrelý muž pri súčasnom poznaní sveta trpko oľutoval. Takéto veci predsa robia asi len hlupáci alebo fanatici. Možno pre začiatok stačia nejaké krátke návštevy týchto „No go“ zón v podobe reportáží hľadajúc možno pravdu, možno nadnesene povedané riešenia. Alebo len jednoducho sa pokúsim informovať tých ostatných, ktorí sa tam jednoducho boja, nechcú, alebo tam len jednoducho nemajú záujem ísť. Nezabudnime, že sila slova je obrovská, dokáže hýbať dokonca dejinami.Nie nadarmo sa hovorí, že na začiatku všetkého bolo slovo. Pritom aj subjektívne videnie sveta jedného obyčajného človeka sa môže stať objektívnym, ak ho za svoje zoberie dostatočné množstvo ľudí. Ja v tejto knihe nerobím nič iné, len sa pokúšam sprostredkovať svoje vlastné subjektívne videnie sveta. Nič viac, ale ani nič menej, nechcem touto knihou dosiahnuť. Možno na začitok by bolo dobré povedať, prečo som sa rozhodol napísať túto knihu. Dôvod nie je len jeden. Pokúsim sa vysvetliť tieto dôvody jeden po druhom. Nuž prvý dôvod je môj vek. Vek na začiatku tzv. tretieho veku ma možno oprávňuje podeliť sa s čitateľom s mojím ponímaním tohoto sveta plného násilia, vraždenia, lží a akejkoľvek krutosti a neprávosti, ktorá vás môže napadnúť. Ale zároveň aj lásky, porozumenia a všetkého dobrého, čo vás môže stretnúť v spoločenstve zvanom ľudia. Na tomto svete je skutočne všetko, dobro i zlo, možno tak blízko seba, že je to až neuveriteľné. Zlo i dobro je v nás samých, kde žijú v pokojnej symbióze a bratskom spolužití. Na povrch vypláva z nás to, k čomu nás okolnosti, jednoducho povedané život dotlačí. Aj my si tento svet tak trochu nosíme v sebe a tajne dúfame, že budeme lepší a že aj tento svet bude lepší a spravodlivejší. Tento svet je len krivým zrkadlom našich túžob robiť dobro, alebo naopak odráža iba našu nenažranosť a neznášanlivosť. Teraz mám dostatok času zamýšlať sa nad životom, nad hodnotami a nad týmto svetom, do ktorého sme prišli všetci čistí a s „holou riťou“ a odchádzame už nie čistí, ale zasa iba s „holou riťou“, lebo tam si nič nezoberieme. Doteraz nebolo času na zamyslenie sa sám nad sebou a týmto trápnym svetom, ktorý zhmotňuje naše nízke pudy, lebo som musel robiť otroka vždy niekomu a niečomu, vychovávať nových otrokov a žiť v nádeji, že moje deti sa snáď z tohoto kolotoča otroctva, práce a panelákovej nocľahárne nejako dostanú. Vždy ma pritom napadnú slová môjho otca, ktorý mi hovoril: “Synu uč sa, uč sa, aby si nemusel v živote toľko drieť ako ja.“ Neživil som sa síce hubou, t.j. mlátením prázdnej slamy, ako sa to podarilo mnohým iným, musel som pracovať, ale nemôžem sa sťažovať, mohlo to byť oveľa horšie. Teraz mám prvýkrát pocit, že som slobodný človek a žit je krásne. Trochu neskoro milý môj, slobodným si sa mal stať skôr, oveľa skôr, mi niečo navráva,teraz je ti to už s prepáčením naprd starec. Možno má ten hlas pravdu, ale ja som skromný, keď netečie, aspoň nech kvapká. Dokonca si môžem myslieť a hovoriť čo chcem, akurát ma nikto nepočuje alebo aj nepočúva a slobodu slova môžem denne vykonávať v obývačke, v záhrade, svoj názor môzem povedať svojim priateľom a známym a to snáď stačí, mne áno. Veď pes čo breše, ale ktorého nepočujú ani len susedia, nielen že nehryzie, ale ani ako keby jednoducho nebol,ako keby neexistoval. Ale stále je to lepšie, ako byť s obojkom v televízore, kde ťa síce možno každý počuje, ale tam platí, musí mať obojok, veď by mohol pohryznúť beštia jedna, opatrnosť je nanajvýš žiadúca. Možno ste pochopili, že sa nejedná o zatrpknutého starca, ktorý na všetko a na všetkých bude iba nadávať. Vy mladí si poviete, že nič iné predsa ani starší ľudia nedokážu. Naopak, pokúsim sa nájsť aj to dobré, prečo je prekliate dobré byť na tomto prašivom svete.
|
 Kontakt Témy Moje stránky www.mekagallery.host.sk/insita
|
|