|
František MECHURA |
||
Uvod
O MNE
Prečo vznikla táto stránka
 |
František MECHURA | |
|
Epilóg „Táto krajina dávno stratila duševné zdravie. Niekedy len tak sedím a rozmýšľam, ako to, že ešte nie som z tohto všetkého, čo sa deje v našej krajine, zavretý niekde na psychiatrii? No potom sa obzriem okolo seba, pozriem na ostatných a poviem si, že možno aj som... Hovorí sa, že od hlúpych ľudí môžu dostať politici všetko to, čo chcú. Od múdrych dostanú len to, čo si zaslúžia" (Zdroj: Juraj Zábojník, Parlamentnelisty.sk) Tomuto svetu už nerozumiem ani ja, možno som už starý ? Kde je ten svet tých komunistických idealistov mojej mladosti, tomu sa ešte ako tak dalo rozumieť, pokiaľ si odmyslíme tzv. socialistickú propagandu. Ale tej asi nerozumeli ani samotní komunisti a ja som komunista nikdy nebol. Ale tam platili aspoň nejaké „pravidlá hry“ a tak sa veciam dalo rozumieť. Vtedy ešte človek musel pracovať, aby si zarobil na živobytie, dnes si zarábať prácou je údelom iba tej vrstvy ľudí, ktorí nemajú inú možnosť. Vtedy nás ani len nenapadlo skúmať, či potraviny ktoré kupujeme v obchode, sú zdravé, veď kto by chcel v tých časoch otráviť sám seba a hlavne kvôli čomu. Dnes už pre zisk urobíme čokoľvek, pohodlne sa aj otrávime. Vtedy sme verili, že výrobky ktoré kupujeme sú trvácne a budeme ich môcť využívať dlhé roky. Dnes sú síce výrobky krajšie ako vtedy, ale niektoré nevydržia ani do konca záručnej doby. Vtedy sme si výrobky kupovali, aby sme ich používali až do doby, kým sa opotrebujú a dnes stačí, ak sa objaví rovnaký výrobok s trochu väčším displejom, tak už starý zahadzujeme a kupujeme ten nový. Alebo len jednoducho nám už je tak dobre, že sme úplne ohlúpli a možno aj zdegenerovali? Naozaj už tomuto svetu nerozumiem, lebo asi sa mu už ani nedá rozumieť. Svet , kde všetko je ináč, ako má byť, svetu, kde nič nie je v skutočnosti tak, ako sa vám to javí, sa ani nedá rozumieť. Svet, kde Shakespeare nie je ten, kto napísal Romea a Júliu (že vraj to písal pod jeho menom niekto úplne iný), kde robotnícky vodca Lech Walesa (neskôr prezident a laureát Nobelovej ceny) je v skutočnosti agentom štátnej polície s menom Bolek, kde neviete, čo v skutočnosti jete a pijete, kde neviete, či vás váš lekár lieči alebo pomaly zabíja (možno to nevie ani on), svet kde hodiny bežia správy na nespočetných televíznych kanáloch a vy neviete, čo sa v skutočnosti vo svete stalo, no tak takémuto svetu sa ani len nedá rozumieť. Ako možno rozumieť svetu, kde tí, ktorí by mali národ a štát niekam viesť, iné rozprávajú a iné konajú. Ako možno rozumieť hre mužstva, kde síce všetci majú rovnaké dresy, ale nikto nevie, kto za koho vlastne v skutočnosti kope. Cynik by povedal, do volieb možno kopú na jednu bránu, ale po voľbách už kope len každý sám za seba. Národ sa pritom na to pozerá ako na nejaké tragikomické divadlo a už si natoľko zvykol, že to považuje už za celkom normálne, dokonca to volá demokracia. Národ žije v tom, že je to to najlepšie na svete,čo môže byť. Niekedy to už pritom vyzerá ako hra na blbého a blbšieho a isto si domyslíte, kto v tejto hre je ten blbší. Nerozumiem tomuto svetu a ja mám aspoň nejakú výhovorku a môžem sa začať v mojom veku už schovávať za hluchnutie, slabý zrak a v tom krajnom prípade už aj za senilitu. No vám mladým to v tomto smere nezávidím, vy síce tiež nerozumiete, ale sa nemáte na čo vyhovárať, tak ako ja. No a práve o tomto bola táto kniha, kde som sa pokúsil čitateľovi ukázať, že tomuto svetu sa naozaj nedá ani pri najlepšej snahe rozumieť a nič na tomto svete nie je len čierno-biele. Podstatné je, aby ste rozumeli sami sebe a svojim blízkym, to pri troche šťastia a dobrej vôli možno niektorí aj zvládnu. A to je dosť, viac ako si myslíte. Každopádne je to dobrý štart do tohoto nepochopiteľného sveta, aby ste sa v ňom úplne nestratili. Nezabúdajte, že tento svet je akoby obsadený nepriateľom, len nevieme kto to je a kde vlastne je. Platí tento múdry výrok : "Územie obsadené nepriateľom - to je tento svet." (C. S. Lewis) A v konečnom dôsledku nesmieme zabudnúť ani na toto staré latinské príslovie : „Homo homini lupus est.“ (Človek človeku vlkom) Relativizmus, nihilizmus, pacifizmus, multi – kulti a všetky ostatné izmy sú možno tak trochu pánskym huncútstvom veľkomestskej vzdelanej spoločnosti, ktorá si nakúpi v supermarketoch a potom majú dosť času polemizovať o sprostostiach. Relativizmus ? Áno, pravda je relatívna vec, nakoniec ide vždy len o to, ako si kto tú svoju pravdu vie presadiť a obhájiť. Niekomu stačia argumenty, niekto siahne na násilie, aby pretlačil svoju pravdu, alebo ak chcete, presvedčil tých druhých. Zatiaľ je to žiaľ takto, že v súčasnosti nemáme nejaké absolútne pravdy, na ktorých by sa spoločnosť dokázala dohodnúť, na rozdiel od minulosti, kde ešte bolo možné dosiahnúť konsenz naprieč celou spoločnosťou. Dlho takto stmelovala spoločnosť viera, národ, rodina a vlasť. Nesmieme zabudnúť, že viera nie je len o existencii, alebo neexistencii boha, ale aj o hodnotách, ktoré vyznávame, o zmierení a v konečnom dôsledku aj o pokore, ktorá nám v súčasnosti často chýba.Dnes už to neplatí, máme svoj kozmopolitizmus a ateizmus. Nihilizmus ? Problém nie je v ľuďoch, problém je v systéme vládnutia, ktorí vedie ľudí k nihilizmu. Je nutné zmeniť systém vládnutia ! Pacifizmus ? To ani možno nie je len zbabelosť, ale tak trochu aj zdravý rozum a súdnosť. Proti komu a za koho máme bojovať a umierať ? Ak si položíte túto otázku, tak odpoveď je vopred jasná. Porazíme vojensky tých, čo majú plný arzenál atómových zbraní ? Môžeme bojovať s takými, čo svoje deti posielajú na mínové polia bez mihnutia oka ? Môžeme bojovať s takými, ktorých je päťdesiatkrát viac ako nás a nemajú problém nájsť tisíce dobrovoľníkov na „zneškodnenie“ mín vlastnými telami pre blaho národa a vlasti? To sotva. Multi – kulti ? Aký nezmysel ! Ak chceme vytvárať jednotnú spoločnosť, musí byť jedna kultúra, jeden národ. Len ľudia s rovnakou kultúrou, nakoľko majú k sebe takto bližšie, sa dokážu ako tak dohodnúť. Ak žijú spolu ľudia rôznych kultúr, sú si navzájom cudzí. V lepšom prípade si budú ľahostajní a v tom horšom prípade sa začnú nenávidieť. Multi- kulti je nezmysel, synonymom tohoto je v podstate chaos a nekultúrnosť. Kultúra a národ sú nerozlučné dvojice. Vďaka vidieku sa zachovali u nás ešte naše kultúrne korene a možno vďaka vidieku môžeme hovoriť ešte o národe.Ešte že máme ten vidiek, kým aj tam tie izmy prídu, už bude niečo iné v kurze. Oni sa ešte musia držať zdravého rozumu, niekedy aj pluhu a motyky. Vedia, že treba zasiať, aby bola vôbec nejaká úroda. Vedia, že ich živí pôda a nie supermarkety. Vedia, že o tú pôdu sa treba starať, aby rodila. Stoja pevne nohami na zemi a hlavu nemajú vo výšinách, ale sklonenú nad zemou pri práci na tej pôde, ktorá nakoniec nás všetkých živí. Našťastie, poviete si mnohí. Zdravý sedliacky rozum a nejaká tá dávka konzervativizmu, ktorá na vidieku ešte je, nás iste zachráni. Takže na záver tejto knihy chcem apelovať na ľudí a je to jedno, či v meste, alebo na vidieku, aby sa chopili toho jednoduchého sedliackého rozumu. Stačí, ak sa raz jeden letný večer postavíte nohami pevne na zem a s očami obrátenými ku hviezdam si položíte otázku : „Prečo som vlastne tu ? Aby som dokázal, že si zaslúžim byť na tomto svete, aby som tvoril a pracoval, aby som miloval, aby som chápal súvislosti ? Aby som svoj jedinečný genetický kód poslal do budúcnosti, aby som žil tak, aby som si mohol zachovať úctu samého k sebe, lebo bez toho to jednoducho nefunguje.“ Takto by sme mohli pokračovať, treba s tým len začať, klásť si otázky a hľadať odpovede. Len to je jediná cesta k spokojnosti, láske a šťastiu, po čom všetci tak túžime. Prenesme sa na chvíľočku do neďalekej histórie, do dátumu apríl 1945. Možno už tušíte, o čom to asi bude a nemýlite sa. Ano, bude to o konci vojny a to konkrétne v berlínskom rozhlase, ktorý do posledného výstrelu vysielal svoju obvyklú nacistickú propagandu. Ak sa vnesieme do pomerov v rozhlase v danom čase, tak dostaneme obraz ľudstva pred budúcou apokalipsou. Oni si boli vedomí toho, čo napáchali víťazné nemecké vojská na porazených a počítali s tým, že odveta bude strašná. Očakávali, nakoľko boli veľmi aktívnou súčasťou tejto mašinérie, že ich čaká dokonca života v najlepšom sibírsky gulag alebo potupná smrť a mučenie. Pre nich jednoducho apokalypsa. To viedlo k situáci ako pred blížiacím sa koncom sveta, všetci boli stále opití, doslova obcoval každý s každým a všade bez akejkoľvek hanby. Sex, drogy a alkohol mali spríjemniť čakanie na smrť. A konečne to potom prišlo. Prišli mužíci, barbari z východu, ktorých chceli pokoriť v mene vyššej rasovej nadradenosti. To čo videli, bola jednoducho Sodoma a Gomora vyššej árijskej rasy. Nemohli uveriť vlastným očiam. A potom jednoducho nič, žiadne mučenie, žiadne zabíjanie, ba ani gulag sa nekonal na rozdiel od toho, čo robili árijci a čo árijci očakávali. Poviete si trapas, alebo to je slabé slovo, možno horor, nechali ich len tak odísť. Po mnohých rokoch už len deti neznámych árijských otcov pripomínali matkám život pred apokalypsou. Z tohoto príbehu si môžeme zobrať mnoho ponaučení, ale to najdôležitejšie je, že koniec je až vtedy, keď naposledy vydýchneme. A nech už je svet akýkoľvek prehnitý, plný akéhokoľvek bezprávia a nespravodlivosti, Kocúrkovo, alebo ako je to v tejto knihe, jednoducho Absurdistan, musíme veriť v lepšiu budúcnosť. Musíme zostať optimisti, lebo zmeniť sa môže všetko a byť ináč pre nás môže byť až dovtedy, kým naposledy nevydýchneme. V žiadnom prípade nás naše vnímanie tohoto sveta nesmie naplniť pocitom nespravodlivosti voči nám a následnou trpkosťou. Platí totiž : „Naučili sme sa, že pokiaľ je človek naplnený trpkosťou, šťastie zakotví niekde inde.“ (Blaise Pascal) Rezignácia je to najhoršie, čo môže byť, je treba bojovať až do posledného vydýchnutia. To je naša povinnosť, to sme všetci dĺžni daru života. Na jednej strane je tento svet síce Absurdistan, na druhej strane je to najkrajšie miesto, čo poznám. Stačí len málo, zamerať svoju pozornosť trochu ináč a zistíme, že nič krajšie ako tento svet neexistuje. A to si vychutnajte až do toho posledného vydýchnutia. „Beda tomu, kto nemá optimizmus, aj keď prehráva život! Život je len vtedy znesiteľný, keď je človek optimista. Pesimista si sťažuje život; svojej existencii nemôže utiecť. (...) Najhoršie je, keď je pesimista veliteľom, prakticky je to to isté ako porazený. Takýto človek všetko ochromí. Keby som nemal svoj hory prenášajúci optimizmus, ako by som to mohol zvládnuť?“ ( Zdroj: Metapedia, Adolf Hitler)
|
 Kontakt Témy Moje stránky www.mekagallery.host.sk/insita
|
|