O politike a politikoch

(Prvá strana mince)

„Nebuď ako motyka, stále len sebe, ale buď ako píla: raz sebe, raz tebe.“ (Ruské príslovie)

Toto ruské príslovie asi politici nepoznajú, a ak ho aj poznajú, tak sa podľa neho nesprávajú. Táto kapitola o politikoch sa to pokúsi objasniť, prečo to tak je.

Prológ

„Hovor lož dostatočne hlasne a dostatočne dlho a ľudia tomu uveria.“ (Adolf Hitler)

Svet je taký, akým ho robí politika. A v politike platí, že neláleží, čo a ako to robíš, podstatné je, aby si mal takú moc, aby si na svojej strane mal tých dôležitých ľudí. Oni budú na tvojej strane len vtedy, ak z toho budú mať prospech a potom sa ťa tam pokúsia držať tak dlho, ako je to len možné. Pritom vôbec nezáleží na tom, čo a ako to robíš, môžeš kradnúť, páchať svinstvo a môžeš byť ten posledný hnoj na svete. Politici a tí čo skutočne vládnu, musia byť v symbióze,v akejsi rovnováhe, také niečo ako jing a jang musí byť uplatňované v politike, aby to mohlo fungovať. Ale bohužiaľ platí aj opak, môžeš byť ten najlepší na svete, nepomôže ti to nič ,ak nemáš na svojej strane tých správnych ľudí. Nie je ti to nič platné, aj tak skončíš na psom tridsiatku. A možno ešte na teba budú roky kydať kýble svinstva. Aj o tom je žiaľ politika. A verte, že politika zmení váš pohľad na svet diametrálne, dokonca spraví z vás úplne iného človeka. Žiaľ nie v tom dobrom zmysle. Politika pracuje s fekáliami našej spoločnosti, a to sú tie najnižšie ľudské pudy začínajúce chamtivosťou a končiace falošnosťou a zradou. O čom vlastne politika je ? Politika je jednoducho svinstvo, je to v podstate žumpa. Politika je o tom, ako tým čo niečo vytvorili,tak im z toho zobrať, aby to pritom nevyzeralo ako sprostá zlodejina. Politika je o tom, ako presvedčiť ľudí, keď sa majú zle, že sa vlastne majú dobre. Politika je o tom, obrať ľudí o peniaze a presvedčiť ich, že za to dostanú späť viac. Politika je o tom, presvedčiť ľudí, aby išli na smrť a pritom si ešte aj spievali. Politika je o tom, že priplávam na nejakej lodi k nejakej pevnine v oceáne, vystúpim na breh, zapichnem zástavu svojho štátu a prehlásim, že je to naše. Potom príde niekto s väčšou ľoďou, s viacerými kanónmi, vytrhne moju zástavu zo zeme, zapichne tú svoju a prehlási, že už to nie je moje, ale jeho. No a takto sa to môže opakovať aj niekoľkokrát postupne za sebou. Samozrejme nejaké „pôvodné“ obyvateľstvo nikoho nezaujíma ani len náhodou. Ak by začali robiť problémy, tak jednoducho budú vyhladení. A takto to ide stále dookola až dodnes a nejedná sa len o nejaké ostrovy v oceáne.Len metódy sú už dnes oveľa sofistikovanejšie, ako boli v minulosti. Evolúcia politiky v tomto smere bola naozaj neobyčajne veľká. Takto mimochodom vznikla aj politika „prispôsobenia sa“ a hľadania mocných protektorov malých a slabých národov. Dnes sa to už dokonca aj volá honosnejšie, hovorí sa tomu zahraničná politika.Takto by som mohol pokračovať ešte dlho ďalej. Ono to vyzerá, že politika je vo všetkom, je všade a zároveň všetko je o politike, veď tá nakoniec rozhoduje o všetkom ,aj keď si to neuvedomujeme. Proste politika je o záujmoch a tak je všade prítomná, lebo všade sú niekoho záujmy. Aj v našom manželstve je to tak. Preto, ak moja manželka začne „vymýšľať“, tak len sucho skonštatujem, aby prestala robiť politiku, na to sú tu určení iní, nie ona. No ale ak prestane fungovať politika, tak príde predsa teror, násilie a vojny ako pokračovanie politiky. Veď viete po dobrom alebo po zlom, ale bude po mojom aj tak. My múdri to vieme, preto sme radšej hlúpi a rezignujeme. Je to naše ochranné sfarbenie. Lepšie je menšie zlo ako to väčšie. Aj naši politici nakoniec sú presne v tejto istej pozícii, musia brať to menšie zlo. Niektorí pri tom dokonca ani nemusia predstierať, že sú sprostí. Pokiaľ univerzálne a dlhodobo overené politické prostriedky (sľuby, hrozby, klamstvá, vydieranie, zastrašovanie atď.) na to nestačia, potom prichádzajú politické prevraty, niekedy dokonca aj vojna, ak sa vykonávateľ politiky za žiadnych okolností nechce vzdať svojich zámerov. Preto sa aj hovorí, že vojna je len pokračovaním politiky ale inými prostriedkami. A vo vojne vždy ide o koristenie majetku. Samozrejme aj bez vojny pomocou politiky prebieha tento transfer peňazí a majetku, dokonca v niekoľkých rovinách súčasne veľmi sofistikovaným spôsobom. Treba si uvedomiť, že zatiaľ v dejinách neexistovala žiadna spoločnosť, kde by všetci vytvárali nejaké skutočné hodnoty a tento transfer by nebol nutný. Preto politika je súčasťou každej spoločnosti od jej prvotného vzniku a dáva každej spoločnosti jej skutočnú podobu. Spoločnosť a politika sú siamské dvojčatá absolútne od seba neoddeliteľné. V každej spoločnosti obvykle len jej jedna časť stačila na zabezpečenie jej materiálnych potrieb, preto bola nutná politika, aby paraziti a iní dokázali prežiť. Dnes je to vďaka idustrializácii a automatizácii asi tak 20%. Ostatných 80% tvoria členovia spoločnosti, ktorí z objektívnych dôvodov nevytvárajú tieto hodnoty, ako sú deti a starí ľudia, a samozrejme nesmieme zabudnúť ani na parazitov. Potom je tu veľká časť spoločnosti, ktorá nezabezpečuje síce materiálne potreby spoločnosti, ale zabezpečuje rôzne potrebné služby pre spoločnosť. Môžeme ich pre jednoduchosť nazvať aj duchovnými a spoločenskými potrebami. Čiže zjednodušene povedané základný „koláč“ vytvorí asi 20% spoločnosti a politika je o tom, ako sa to bude rozdeľovať pre celých 100% spoločnosti. Teda zjednodušene povedané, spôsob rozdeľovania tohoto koláča pre celú spoločnosť je vlastne politika. Ako vidíme politika určuje všetko, pokiaľ existuje nejaký koláč na rozdeľovanie. Takto to je od nepamäti. Ak sa pozrieme na otrokársku spoločnosť, tak jej politika spočívala v dobývaní nových území a získavaní nových otrokov. Fungovalo to dovtedy, kým to boli schopní pomocou silnej armády zabezpečiť. Niečo podobné sa deje aj dnes, síce v trošku inej sofistikovanejšej podobe, ale konečný výsledok je rovnaký, akurát Rím nahradili USA. Podobne to bolo aj za feudalizmu a kapitalizmu, kde vlastníci výrobných prostriedkov (za feudalizmu pôdy) pomocou politiky ovládali celú spoločnosť. Za socializmu to nebolo ináč, tam tiež politika určovala všetko, akurát sa tomu teraz hovorí, že to bola totalita (politika). Nech už tú politiku nazveme ako chceme, či totalitou, demokraciou alebo neviem čím, vždy je to iba sofistikovaná forma zlodejiny. Politika je vždy totalita, lebo len násilím je možné nespravodlivo pripraviť tých, čo niečo vytvoria, o časť tohoto vyprodukovaného produktu. Pokiaľ bude akýkoľvek koláč, vždy bude politika hrať prvé husle, ako tento koláč rozdeliť, rozkradnúť, alebo aj v konečnom dôsledku ako o koláč okradnúť suseda. To je politika a o tom sú politici odkedy je svet svetom, povedala by moja múdra babička. Všetci, ktorí sa do politiky nejako namočia, tak sú okamžite zasiahnutí prinajmenšom tým hnusným zápachom, čo odtiaľ ide, a to aj pri sebalepších úmysloch daného politika. Veď nie nadarmo sa hovorí: „Kto do mlyna chodí, ľahko sa zamúči.“ Akurát miesto múky je v politike niečo iné ! Je o tom, ako legalizovať okrádanie tých, ktorí niečo vytvoria. Je o tom, aby zabezpečila moc pre kapitál a tým zabezpečila nárast a udržanie kapitálu. Táto moc je v zásade zabezpečená vlastníctvom kapitálu, reálne iba oni ju môžu vykonávať. Politici sú na to, aby to zabezpečili akože v slobodných voľbách a sú za to od kapitálu štedro odmeňovaní. Pritom to prebieha tak, že prakticky sa nikdy nemôže stať, aby kapitál stratil kontrolu, iba to že jedna časť kapitálu má v jednom volebnom období väčšiu rentu a druhá menšiu, maximálne sa to po nových voľbách prehodí medzi nimi a to je asi tak všetko. Ak by sme to chceli jednoducho vysvetliť, ako to funguje, tak si pomôžeme príkladom. Politiku by sme tak trochu mohli prirovnať k futbalu a politikov k hráčom. Vrcholoví politici kopú prvú ligu, tá je najdôležitejšia. Najdôležitejšie je, aby tam nebolo ani náhodou také mužstvo, ktoré by spochybnilo vládu kapitálu. To sa zabezbečí veľmi jednoducho, takéto mužstvo nemá sponzorov, tak si ani nevybehne na trávnik. U tých ostatných je celkom jedno, kto vyhrá súťaž, veď za všetkými sú tí istí sponzori. Futbalisti na trávnik nechodia pre idey a vôbec už nie z lásky k športu, ale pre peniaze. Tak ani politici nechodia do politiky kvôli svojim zásadám, ale aby zbohatli. V druhej lige je to už horšie, tam prebieha boj na regionálnej úrovni, tam sú hráči platení trošku horšie. Tam už nejde ani o politiku, je to čiste o kšefte. No a potom je to tretia liga, tá už nikoho nezaujíma, tam možno chodia hráči na ihrisko ešte preto, lebo ich baví futbal, alebo možno preto, že sa po futbale môžu dobre ožrať. Veď vždy je na to príčina, ak vyhrajú, tak od radosti a ak prehrajú, tak zo žiaľu. To sú politici v takých maličkých dedinách, že tam na daniach nevyberú ani len na platy pre starostu a jeho sekretárku a nie na to, aby tam z vybratých peňazí niečo postavili, teda urobili nejaký tender, na ktorom by sa dalo zarobiť. Miesto toho tam riešia žabomyšie spory medzi susedmi a podobne. Medzi politikmi a voličmi je veľmi nerovnovážny vzťah. Voliči na nich presúvajú ohromnú moc a práva, oni však na druhej strane nenesú žiadnu zodpovednosť. Možno takú, že v najhoršom nebudú zvolení, pritom oni nám môžu úplne zničiť naše životy a to až do základov. No takto nejako je to s tou politikou a politikmi. Politika je dnes schopná vygenerovať hlupákov a predajné prostitútky aj na najvyšších mocenských priečkach. Taká je on panna zázračnica. Dokáže skoro všetko, preto je dnes aj všetko o politike... (Pokračovanie nájdete v samotnej knihe)

Druhá strana mince

„Kapitalistickí oligarchovia riadia svet... a ich každodenné praktiky... sú radikálne v rozpore so záujmami veľkej väčšiny ľudí.“ ( Jean Ziegler, švajčiarsky sociológ, vo svojej knihe Noví vládcovia sveta)

Život politika zas nemusí byť taký ľahký, ako sa to nezainteresovanému na prvý pohľad zdá. Pre nich totiž v politike platí:

"Ak máš dobrého priateľa,máš viac než on.Prečo? Pretože, ty jemu "nemusíš" byť dobrým priateľom.“

Že stačí len mlátiť papuľou naučené frázy a je to. Opak je v niektorých prípadoch pravdou.Treba si uvedomiť, že nakoniec každý režim, ktorý aj keď vyzerá na prvý pohľad ako neotrasiteľný a nemenný, je vždy v stave každodenného ohrozenia. O moc sa totiž v každom režime bojuje každý deň a každú hodinu. Pritom si treba uvedomiť, že v politike najskôr číha nepriateľ v podobe túžby po moci vo vlastných radoch.Treba si uvedomiť, že pre politický svet obzvlášť platí tento múdry výrok :

„Demagóg je človek, ktorý káže doktrínu, o ktorej vie, že je zlá, ľuďom, o ktorých vie, že sú to hlupáci.“ ( Henry Louis Mencken)

Život vrcholového politika je oveľa ťažší, než si to my obyčajní ľudia vieme predstaviť. Musí často znášať obrovské tlaky, zastrašovanie a podobné mafiánske praktiky. Dokonca aj od zahraničných politikov,ktorí si myslia, že takáto malá krajina ako je naša, je odsúdená iba na poklonkovanie a pchatie sa do análu mocným krajinám sveta. Toto najkrajšie potvrdzuje tento malý úryvok z exkluzívneho rozhovoru Vladimíra Mečiara Vzostupy a pády v časopise Zem a Vek.

Na otázku redaktora, či mal počas svojich vlád nejaké výraznejšie apely, povedzme zo strany americkej ambasády, odpovedal takto:

„Boli rozhovory,ktoré boli vecné, vysvetľovali sme si veci medzi americkou ambasádou. A prišlo to do obdobia, keď po roku 1995 nastúpil nový veľvyslanec.No a ten prišiel na prvý rozhovor so mnou a začal na mňa kričať. Hovoril som: Excelencia počujem dobre, nemusíte zvyšovať hlas. A on kričal ešte viac. Tak som mu povedal: Excelencia, som po zdravotnej prehliadke.Môj sluch je v poriadku, môžete rozprávať aj normálne. A on sa na to rozkričal ešte viac. Hovorím: Ty po mne hulákať nebudeš. Von! To sa americkému veľvyslancovi nerobí. Lenže potom sme zistili, že tento americký veľvyslanec chodí po podnikateľoch a odhovára ich od podpory vlády Vladimíra Mečiara.Chodil po stranníckych funkcionároch mapovať situáciu o tom, ako sa dá HZDS rozložiť,začal robiť porady na ambasáde o tom, čo s nami robiť. On to robil otvorene,vôbec to nerobil skryte.

Redaktor : Ale to je evidentné zasahovanie do vnútorných záležitostí zvrchovaného štátu.

„No samozrejme. Napríklad britský veľvyslanec, ktorý bol v tom čase tu pri jednej privatizácii, prišiel za mnou s tým, že opovážte sa byť proti. A my budeme robiť proti vám to a to. Tiež som ho vyhodil. Ale surovo, skoro som ho chytil, lebo on sa mi vyhrážal ako osobe, čo mi porobia zle, ak si dovolím otvoriť proti privatizácii ústa.Takže aj takéto prvky tam boli.“

Potom pricházali demarše, nóty a samozrejme celý mediálny priestor aj s mimovládkami a neziskovkami začal pracovať na povalení Mečiarovej vlády. Nakoniec sa im to aj podarilo. Tento príspevok veľmi verne odzrkadľuje ťažkú situáciu vrcholových politikov v tom čase, v krajine odsúdenej západom na rozkradnutie. Niekedy asi riskovali aj vlastný život, veď tam išlo naozaj o veľa, zahraničnému kapitálu o veľmi tučnú korisť. Tento rozhovor s Vladimírom Mečiarom nám demonštruje ešte jednu veľmi dôležitú vec, a to , že ak sa cíti silnejší politik dostatočne silný, tak prvý stupeň preferovaných mafiánskych techník (podplácanie) sa obvykle preskakuje a hneď sa začína so zastrašovaním. Ak nezaberá okamžite, pristupuje sa k tretiemu kroku-likvidácii.Politika , tento výťah k moci, je plná šarmantných típkov, schopných manipulátorov, majstrov sveta pretvárky v bezvadných oblekoch, hrabúcich sa k najvyšším métam. Hovoria si ,nie som tu sám, tu platia vlčie zákony. Zožrať, alebo byť zožraný. Tu sa nikto s nikým nepára a ak chceš postúpiť, musíš mať veľmi vplyvných priateľov. V politike si človek musí zvyknúť cpať sa niekomu mocnému do análu, musí mať bohatého sponzora, inak to môže hneď na začiatku zabaliť. Tu sa musí každý postarať sám o seba, nech sa postarajú o seba aj naši voliči. Tu, v tejto spoločnosti, nikto nedostane od nikoho niečo len tak, to sa musia naši voliči naučiť. Ak sa im tu nepáči, môžu z tejto krajiny predsa kedykoľvek odísť , ako to spravíme aj my, ak sa nám budú chcieť veľmi hrabať v našich majetkových pomeroch. Politika je čarovné zamestnanie. Keď sa pred nedávnom zmenil politický systém, väčšine občanov sa pohoršilo. My politici sme to rýchlo vysvetlili ľuďom, systém je dobrý, len nie sú zavedené zákony a nie sú uskutočnené všetky potrebné reformy. Po prijatí nových zákonov a uskutočnení reforiem je samozrejme väčšine zase horšie, ako bolo predtým. Nevadí, hlavne že zarobili tí, ktorí na reformách zarobiť mali. My politici to zase ľahko zdôvodníme, ľuďom povieme, že to nemôže byť len tak hneď, to je beh na dlhé trate. No a zase máme dôvod prijímať nové zákony a reformy. Je to v podstate perpetum mobile, až do úplného ožobračenia väčšiny národa na úkor tej menšiny. No a revolúcie sa báť nemusíme, veď tá naša demokracia je vlastne taká permanentná revolúcia, vedúca k trvalému úpadku. My to v našej pracovnej terminológii uvádzame ako trvale udržateľný rozvoj, aby to pre našich voličov vyzeralo trochu optimistickejšie. Keď už začneme mať v argumentácii problém, obvykle sa stačí vyhrážať starým systémom, o ktorom sme už natárali snáď hory lží hlavne tým, ktorí ho ani nezažili. No a často použijeme rôzne sfalšované štatistiky, napríklad o tom ako strašne dlho sa v tomto fantastickom systéme dožívame, preto musíme pracovať minimálne do sedemdesiat rokov. Nám to nevadí, my sme aj tak nikdy v živote nepracovali. No a to divadielko, kde sa navzájom v parlamente zosmiešňujeme, nadávame si , dehonestujeme sa navzájom a potom si v parlamentnom bufete spolu vypijeme a hodnotíme, kto bol lepší, to je skutočne zábavné Trochu mi to síce občas vadí, že musíme hrať túto rolu ľudových zabávačov, no ale robiť čosi za tento veľmi slušný príjem musím, aj keby som najrašej nerobil vôbec nič. Veď vlastne preto som do politiky išiel, aby som nemusel robiť vôbec nič. Na záver chcem ešte povedať, že dnes už len veľmi naivný človek verí tomu, že politici a vláda, najmä u nás v našej kolónii, môže vládnuť. Môže, ale len tak, ako to chce finančný kapitál s EÚ na čele. Sú to len poslušní lokaji mocných, ako sme my otroci pre kapitál. Akurát majú „trochu“ lepšiu apanáž oproti nám ako bolestné, a je im dovolené za verné služby si „trochu“ ešte prikradnúť. Takto to bolo vždy, a takto to aj bude, nič nového pod slnkom.

„Dobrý politik je niečo tak nemysliteľného, ako čestný lupič.“ (Charles de Gaulle)

(Pokračovanie nájdete v samotnej knihe)

Kontakt

mechura@zoznam.sk

Témy

Ekonomika

Politika

Kultúra

Spoločnosť

Moje stránky