Niečo o kapitalizme

(Prvá strana mince)

„Západná civilizácia vytvorila svojbytný historický model, ktorý ako jediný potom, čo prešiel osvietenstvom, sekularizáciou a priemyslovou revolúciou, v najvyššej miere realizoval ľudskú slobodu a predstavuje univerzálnu modernitu akceptovateľnú všetkými ľudskými populáciami.“
(Americký politolog Francis Fukuyama)

Že by to naozaj bol taký úspešný a iba jeden možný ekonomický model a nie len to,ale niečo viac, nová ideológia pre všetky ľudské populácie ?

Prológ

Dlhé storočia pred kapitalizmom úspešne fungoval feudalizmus. Ako fungovala šľachta a kráľ v stredoveku nám asi najlepšie priblíži prísaha vernosti šľachty kráľovi v trinástom storočí v Anglicku, kde sa hovorí:

„My, ktorí sme rovnako dobrí ako si ty, prisaháme ti,ktorí si nie lepší ako sme my, slúžiť ti ako nášmu kráľovi a suverénnemu pánovi ,ak zachováš naše zákony a slobody. A keď nie, tak nie.“

Možno nám dnes táto prísaha pripadá trochu komická, ale veľmi dobre odráža tú dobu a taktiež rozloženie síl a moci. Bez šľachty kráľ nemohol existovať a platilo aj naopak, kráľ nemohol prakticky nič proti šľachte ako celku, možno proti niektorým spurným jednotlivcom. Cirkev, verný spojenec šľachty a kráľa, zase udržiavala z kazateľníc pri živote ideológiu, že takto to má byť, že takto to chce náš stvoriteľ a pán.Táto rovnováha síl zabezpečila stabilitu moci prakticky na niekoľko storočí bez veľkých zmien. Koniec tomu spravila až Veľká francúzska buržoázna revolúcia, ktorá celý tento šľachtický stav zmietla a odstavila od moci. Moci sa ujala rodiaca sa buržoázia a meštianstvo. Šľachta, cirkev a kráľ boli jednoducho prekvapení , keď prišiel ten povestný bod vzratu. Gilotínu nainštalovali 21.januára v roku 1793 a Ľudovít XVI. kráčajúc pokojne po schodoch k nej sa snažil prekričať zvuky bubnov so slovami: „Ľudia umieram nevinný vo všetkom, z čoho ma obžalovali, želám si ,aby moja krv upevnila šťastie Francúzov.“ Z týchto slov je celkom zrejmé, že Ľudovít XVI. vonkoncom nepochopil o čo vlastne išlo. Nepochopil, že jeho smrťou skončila éra vlády feudálov a cirkvi, skončil feudalizmus a nastupuje nová éra – kapitalizmus.

„Osobne neznášam kapitalizmus, ktorý za najlepšieho človeka považuje toho, kto kradne, podvádza a korumpuje. Socializmus bol i s určitými chybami postavený na dobrej myšlienke. Vychádza predsa z kresťanských princípov.“ (Jožo Ráž)

Začiatky kapitalizmu

Kapitalizmus prišiel k moci vlastne podfukom. Heslom Veľkej francúzskej revolúcie bola „sloboda, rovnosť a bratstvo“. To sa samozrejme nikdy neuskutočnilo a ani sa to neuskutoční. Ale ako heslo, na ktoré ľudia naletia, to bolo dobré. Ak by im vtedy povedali, že už nebudete drieť na šľachtu a cirkev, ale na kapitalistov, tak by asi ľudia neprišli na námestia s trikolórami bojovať a robiť revolúciu. Každá revolúcia potrebuje ľud len ako „komparzistov“. Po revolúcii je to vždy úplne ináč. Myslím, že stojí za to pozrieť sa trošku do minulosti kapitalizmu... (Pokračovanie nájdete v samotnej knihe)

(Druhá strana mince)

„V kapitalizme sú ľudia denne podvádzaní a nútení k morálne pochybnému konaniu. Príliš morálky si človek nemôže dovoliť, inak bude zmetený nemilosrdnou silou kapitalizmu, prežiť môžu iba tí, ktorí sú ochotní podvádzať. Napriek tomu neexistuje lepší ekonomický systém.“ (Zdroj: Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Robert Shiller, rozhovor pre die Zeit)

Kapitalizmus za viac ako 150 rokov svojej existencie jasne preukázal svoju životaschopnosť. Aj boj so socializmom evidentne vyhral a vôbec to nie je podstatné ako. A vôbec pýtať sa víťaza na takéto veci je nerozumné, lebo aj tak nikdy nedostanete pravdivú odpoveď. Kapitalizmus je ako oblek od krajčíra, je presne na mieru člokeka, hlavného aktéra každého systému. Žiadna konfekcia, o akú sa snažil socializmus. Ešte dokonca aj tie „konfekčné veľkosti“ pokulhávali za socializmu a mestiť sa do nich bolo naozaj umenie. Socialistická „konfekčná veľkosť“ bol robotník, roľník a pracujúca inteligencia. Samozrejme každý z nich musel s „radosťou“ chodiť do roboty, nie pre budovanie vlastného blaha, ale pre budovanie akéhosi všeobecného blaha. Toto je od podstaty človeka na míle ďaleko, toto mohlo fungovať iba za použitia násilia a teroru. Naopak kapitalizmus pracuje s inteligenciou človeka, s jeho sebectvom, jeho chamtivosťou a nenažranosťou, jeho bezohľadnosťou a vychytralosťou. Túžbou každého človeka je prežiť plnší a lepší život v blahobyte. Jeho snom je nepracovať a parazitovať na práci druhých. Jeho túžbou je užiť si čo najviac a za akúkoľvek cenu. Napokon platí, sme tu iba raz ! Toto je ten kapitalistický sen, toto je ten motor, ktorý poháňa spoločnosť stále ďalej a ďalej. Namiesto obrovského množstva zákonov, nariadení, príkazov a zákazov a v neposlednom rade aj eštébákov v kapitalizme si vystačíme len s jednou hodnotou. A to sú peniaze. Peniaze dokážu naozaj všetko lepšie uriadiť, lepšie vyriešiť dokonca aj tie najväčšie problémy. Peniazmi sa dá vyjadriť všetko, hnev, úcta i obdiv. Peniaze sú kapitál a ten je náš verný obraz, preto ich máme aj tak radi. A kapitál je chamtivý, nenásytný, bezohľadný a vychytralý, presne ako my samy. Nadávať na kapitalizmus je ako nadávať na ľudí. Invektívy toho typu, že človek je v kapitalizme iba obyčajným otrokom, patria skôr do repertoáru lumpenproletariátu, ako výhovorka prečo nepracovať. Ak hovoríme o otroctve, tak za socializmu bolo otroctvo oveľa väčšie, dokonca zo zákona musel každý pracovať. Tí čo nepracovali, boli považovaní za parazitov a museli do basy. Za kapitalizmu aspoň tí šikovnejší sa môžu stať parazitmi a vôbec nemusia do basy ! Dokonca ich spoločnosť chváli. Otroctvo možno ani nie je tak o práci ako o rozmýšľaní a stave ducha človeka. Mnohí, ktorí musia pracovať pre púhe prežitie a cítia sa otrokmi, často paradoxne nič nespravia pre zmenu svojho statusu otroka. Iba nadávajú, ale v skutočnosti sa v roli otroka cítia ako doma. Po slobode v skutočnosti ani netúžia, nevedia čo to je a boja sa neistoty. Byť slobodným znamená aj prevziať všetku zodpovednosť za seba a možno aj svojich blízkych a byť v neustálej neistote, či zajtra budem úspešný alebo budem musieť uniesť neúspech, často spojený aj s rozpadom rodiny a inými problémami. Kapitalizmus dáva aspoň malú šancu byť slobodným, socializmus nedával žiadnu. Byť slobodným a nie otrokom znamená prevziať zodpovednosť za svoj osud do vlastných rúk. Na to treba šikovnosť, odvahu, cieľavedomosť a ešte mnoho iného. Za slobodu sa vždy muselo bojovať. Slobodu vám nikto len tak nedaruje. A je v celku jedno, či je to v kapitalizme alebo v akomkoľvek inom „izme“... (Pokračovanie nájdete v samotnej knihe)

Kontakt

mechura@zoznam.sk

Témy

Ekonomika

Politika

Kultúra

Spoločnosť

Moje stránky