František Mechura_Môj pohľad na svet

František MECHURA
Môj pohľad na svet

Úvod O MNE Prečo vznikla táto stránka

František MECHURA

Niečo o socializme

Pohľad späť z našej súčasnosti

(Úryvok z mojej pripravovanej knihy: Dve strany mince , reportáže zo sveta Absurdistan)

(Prvá strana mince)

„Zvádzať všetko na predchádzajúcich vládcov nemôžeme, nie len preto, že by to neodpovedalo pravde, ale i preto, že by to mohlo oslabiť našu povinnosť rozumne jednať. Nepriznať, že taktiež minulý režim bol v niečom úspešný, nevyužiť tisíce schopných, profesionálne pripravených vedúcich pracovníkov , nie ich zo dňa na deň vyhodiť a doživotne ich diskvalifikovať, to sa proste nevypláca, plodí to nedôveru, vznikajú škody, poruchy v chode riadiacich orgánov.“ (Václav Havel v roku 1989)

Bol ten predchádzajúci režim naozaj taký zlý, alebo ten nový musí ten predchádzajúci jednoducho dehonestovať, odsúdiť, ľudovo povedané nakydať na neho, koľko sa len dá a tak zakryť vlastnú neschopnosť a úbohosť ? Áno, tento nový režim svoju vlastnú neschopnosť skrýva hádzaním špiny a vymýšľaním lží na ten predchádzajúci . Je to taktika boja, nevadí, že som neschopný a hlúpy, stačí ak sa mi podarí protivníka ohovoriť tak, aby mi uverili. Platí Churchillovo prehlásenie :“ Protivníka nestačí len poraziť, treba ho ešte aj ohovoriť“. Po revolúcii boli populárne heslá, že za socializmu sme „žili nadpomery“, že sme „všetko prežrali“ a na dôvažok, že sme zničili aj životné prostredie. Samozrejme bola a je to jednoducho lož. Čím nehoráznejšia, tým lepšia.Na komunizmus a komunistov sa v masmédiách vlastnených majiteľmi kapitálu prakticky denne hádže blato, všetko zničili, za všetku tú mizériu teraz môžu zase len oni. Každý kto dnes chce niečo znamenať, všelijaké pochybné celebrity, novinári, politici si musia povinne odhádzať svoje blato na komunistov. Až odstránením komunistov máme konečne „slobodu“, o prosperite sa dá ťažko hovoriť. Komunizmus sa stal na základe akejsi parlamentnej proklamácie nezákonným režimom a štátnou inštitúciou . Ústavom pamäti národa sa dokonca majú skúmať jeho zločiny. Za dvadsať rokov žiadne nezistili, v skutočnosti sú to teplé miestečká, trafiky pre ľudí napojených na politické špičky. Dokonca vymysleli aj lustračný zákon, aby sa zbavili pre seba nepohodlných ľudí. ŠTB a ľudové milície bola iba zámienka, lebo mnohým bývalým agentom to vôbec nezabránilo v úspešnej politickej a inej kariére. Správnym ľuďom sa jednoducho kompromitujúce zväzky včas stratili. O účinnosti tejto propagandy by som už dnes pochyboval, rozčarovanie ľudí z reštaurácie kapitalizmu je dnes už obrovské. Medzi ľuďmi prevláda rozčarovanie, politická apatia, to čo bolo aj pred koncom samotného socializmu. Že by už aj tento druh kapitalizmu bol pred svojím koncom ? „Zmena robotníkov na partnerov je najhumánnejším činom súčasnej epochy. Len tak sa svet zbaví otrokov a pánov, vykorisťovania i odvekých politických a sociálnych chorôb.“ (Muammár Kaddáfí)

Ale poďme pekne po poriadku.

Ak si máme niečo povedať o socializme, musíme najprv povedať, že v súčasnosti je v masovokomunikačných prostriedkoch toto obdobie charakterizované ako obdobie neslobody, nedemokracie, štátneho teroru, policajného štátu,nemožnosti cestovania po svete, chýbajúceho toaletného papieru, pomarančov a banánov v obchodoch. Tak isto úzkym sortimentom v obchodoch a neúnavnou propagandou o potlačovaní ľudských práv za socializmu. Tieto veci sa donekonečna omieľajú a sú nimi úspešne ohlupované mladé generácie, ktoré toto obdobie vôbec nezažili. Ide o propagandu, lebo sa z kontextu vytrhne len to „zlé“ a to sa neustále opakuje, bez nejakého komplexnejšieho pohľadu na vec. Preto je táto propaganda lživá.Ja som toto obdobie zažil a aby som vytvoril reálnejší obraz o tomto období, pokúsim sa priblížiť toto zriadenie čitateľovi detailnejšie, bez propagandy.

"My dva nic nemáme, nic neznamenáme, ze století do století jdem. Ti co něco mají, ti nám nic nedají, tak hledáme zaslíbenou zem … po cihelnách spím, ze smetí jím a popelím se jako slepice …hej rup, všichni táhneme za jeden provaz, hej rup … když nás půjdou milióny…” (Úryvok z piesne Voskovca a Wericha)

Socializmus bol pre mnohých chudobných ľudí zábleskom nádeje po Druhej svetovej vojne, ako to naznačuje aj hore uvedená pieseň od Voskovca a Wericha. Väčšina z nich zažila kapitalizmus a už ho nechcela. K zavŕšeniu tohoto procesu prišlo v roku 1948. Mnohí komunisti, čo prišli k moci, zažili biedu a hlad, nenávideli kapitalizmus. Verili, že oni vytvoria novú spravodlivú spoločnosť a to bez konfiškácie majetku bohatých nešlo. Ale majetok sa dá zobrať len násilím. Majetok, to je jedna z mála vecí, na čom človeku tak záleží, že pre jeho zachovanie je ochotný urobiť čokoľvek, doslova čokoľvek.To, čo potom nasledovalo, by sa dalo nazvať ako etapa násilnej konfiškácie majetku a združstevňovanie. Tento proces sa nedal urobiť bez toho, aby nová spoločnosť nezískala úhlavných nepriateľov z radov vyvlastnených ľudí. Síce neskôr sa časť vyvlastneného majetku zahraničným vlastníkom finančne nahradila, čiže štát za vyvlastnený majetok zaplatil. Na druhej strane bolo nutné ukázať tvrdosť voči nepriateľom republiky a tých bolo zo začiatku veľmi veľa. To sa dnes popisuje ako éra Stalinizmu. Komunisti po roku 1948 sľubovali, že tak, ako sa bude spoločnosť rozvíjať, porastie i životná úroveň ľudu. Jedno z hesiel vtedajšej doby bolo: "Ako budeme dnes pracovať, tak budeme zajtra žiť !". K tomu je nutné dodať, že budovanie sociálneho štátu začalo v podmienkach prebiehajúcej obnovy vojnou zničenej krajiny a v ovzduší studenej vojny vyhlásenej Churchillom necelý rok po ukončení Druhej svetovej vojny. Po čase vnútorný nepriateľ boj definitívne prehral, zostal len vonkajší, musel sa postaviť na západnej hranici plot, ináč by nová republika neprežila. Začala sa mediálna vojna oboch znepriatelených strán. Išlo o propagandu, čiže lož, z jednej aj druhej strany. (Pokračovanie nájdete v samotnej knihe)

(Druhá strana mince)

„Kapitalizmu je vlastná jedna chyba: nerovnomerné rozdelenie bohatstva. Socializmu je vlastná naproti tomu jedna ctnosť: rovnomerné rozdelenie biedy.“ (W.Churchill)

Týmto výrokom nám chcel pán Churchill povedať len jedno,že koláč, ktorý sa upečie, nebude nikdy taký veľký, aby sa pri spravodlivom rozdeľovaní ušlo každému toľko, koľko by chcel,alebo na aký má nárok. V kapitalizme nezáleží na veľkosti koláča, podstata je v tom, ako sa delí. Pre malú časť bude kráľovský vždy, pre väčšinu úbohý vždy. Podstatné je to, aby ľudia uverili, že takto je to spravodlivé, veď každý má tú „možnosť“ dostať sa do tej lepšej skupiny. Stačí byť len usilovnejší a invenčnejší ako tí ostatní. Ak by som to chcel povedať sprosto, platí, okradni svojho blížneho a budeš mať viac. Kapitalizmus dnes je o tom, kto koho ako okradne. O šikovnosti a invencii to bolo, keď bol ešte v plienkach. Pravdupovediac socializmus má veľmi veľa nevýhod voči kapitalizmu. Spomenieme si len niektoré. Napríklad to, že socializmus sa nemôže nikdy dostať k moci nenásilnou cestou, lebo majitelia kapitálu a bohatstva sa nikdy dobrovoľne toho nevzdajú. Dokonca aj na udržanie socializmu je nutné násilie, nedokáže sa udržať bez násilia. Z tohoto dôvodu má aj s vysokou pravdepodobnosťou len krátku (myslené z hľadiska histórie)trvanlivosť. Pri problémoch v socializme vždy je problémom samotný systém a vždy sa neskôr ukáže snaha o jeho odstránenie. V kapitalizme je to ináč, ten nepotrebuje pre svoju existenciu až také hrubé násilie, ako potrebuje socializmus. V prípade problémov v kapitalizme sú na vine jedine politici, nikdy nie systém ako taký. Problém sa ľahko vyrieši výmenou politických komediantov a povoz ide veselo ďalej. Kapitalizmus je preto v konečnom dôsledku podstatne odolnejší voči akýmkoľvek otrasom na rozdiel od socializmu. Preto mali politici socialistického štátu neustále strach z možných problémov a otrasov, ktoré by okamžite viedli k spochybneniu systému ako takého. Socializmus vôbec nebol bezproblémový, ako by sa zdalo z prečítania predchádzajúcej časti. Asi najväčším problémom socializmu bolo, že nedokázal disponibilné zdroje využívať tak efektívne ako kapitalizmus. To sa netýkalo len materiálno-technickej základne, ale aj samotného ľudského potenciálu. Motivácia ľudí ešte v začiatkoch socializmu bola značná, ale po čase dochádzalo k utlmovaniu, ba dokonca k úplnej strate motivácie v období osemdesiatich rokov. Rovnostárstvo v odmeňovaní nemohlo mať ani žiadny iný výsledok. Doba extenzívneho rozvoja v osemdesiatich rokoch skončila, bolo nutné začať s intenzívnym, ale k tomu nebola žiadna motivácia ľudí. Bez motivácie technickej špičky technologický rozvoj nemohol nastať. Komunisti si to uvedomili a pokúšali sa zavádzať rôzne finančné motivačné programy, ale úspešnosť týchto programov bola sporná, vždy šlo len o nejaké dobiehanie asi 10 až 15 ročného technologického spozdenia. Problémom týchto programov bolo to, že v skutočnosti mali malú finančnú dotáciu a riadenie týchto programov bolo úbohé, nakoľko ich riadili vo väčšine prípadov neschopní strannícki bossovia. Pre tieto tímy neboli zabezpečené možnosti jazykového zdokonalenia, dostatku podkladov pre samotný vývoj a možností kooperácie so zahraničím. Použitie zahraničných komponentov bolo tiež miestami kvôli embargu problematické, možnosti cestovania prakticky žiadne. To sa samozrejme podpísalo pod reálne výsledky týchto programov. Boli v skutočnosti dosť úbohé. Prerod na modernú technologickú spoločnosť sa začal mierne povedané zadrhávať na nedostatku iniciatívy ľudí. Podnietenie k vyššej výkonnosti sa namiesto finančných stimulov často riešilo doslova ziapaním vedúcich na podriadených. Dobrý vedúci bol potom ten, ktorý dokázal krikom, nádavkami a vyhrážaním sa primäť podriadených k vyššej výkonnosti. To bola cesta do pekla, lebo vedúci pracovník nerobil nič iné, len neustále musel privádzať svojich totálne pasívnych podriadených krikom k vyšším výkonom. Hlúpi komunisti nepochopili, že peniaze majú zázračnú moc stimulovať ľudí k vyšším výkonom. Peniaze sú najgeniálnejším motorom poháňajúcim akúkoľvek spoločnosť dopredu. Vďaka ich univerzálnosti a neobmedzenej výmennej schopnosti predstavujú pre človeka najvyššiu formu odmeny a preto aj túžba ich získania je najvyššia motivácia prekonávajúca akékoľvek ideologické žvásty a akékoľvek iné formy odmien. Stačilo pochopiť skutočnú rolu peňazí v hospodárstve a systém adekvátne zmeniť, ako sa to stalo v Číne, a systém by sa stal bezkonkurenčným. (Pokračovanie nájdete v samotnej knihe)

Kontakt

mechura@zoznam.sk

Témy

Ekonomika

Politika

Kultúra

Spoločnosť

Moje stránky